javisko-hľadisko

Nad mojím štúdiom angličtiny popri zamestnaní všetci v práci nechápavo krútili hlavou a skúmali moju motiváciu. Šéf v tom čase navštevoval VÚML (Večerná univerzita marxizmu leninizmu), a to bolo z pohľadu kolegov oveľa logickejšie. Ja som bola to šťastné dieťa, ktoré angličtinu „vyfasovalo“ ako jeden z cudzích jazykov už na gymnáziu (popri ruštine a latinčine). Doslova som ju milovala najmä vďaka hudbe. Dobrých piesní, dostupných éterom, bolo ako šafranu a my sme ich poctivo prekladali, aby sme nespievali nejaké blá-blá. Od mojej profesorky som vďaka skvelým výsledkom dostala za odmenu adresu chalana z Londýna, s ktorým som si mohla dopisovať. Chlapec zo západu! Tak to bolo niečo!!! Zdá sa to neuveriteľné?! Však? No skutočne to takto fungovalo. A Londýn? Už len meno tohto sídla znelo pre mňa vzrušujúco. Akoby aj nie. Za železnou oponou všetko, čo zaváňalo západom bolo pre rebelov magnetom. Niečo tak kosmopolitné a multikulturálne musí jednoznačne rezonovať slobodou. A práve tá nám akútne chýbala. Veď len povestný Speakers´ corner, kde sa môžete postaviť a rozprávať alebo tárať len tak do vetra, či spievať, bol pečaťou toho, že je tam dovolené takmer všetko. Miesto, kde môžete byť sám sebou, alebo si môžete nasadiť masku a hrať sa na niekoho úplne iného. Pre mňa osobne bol Londýn sen. Veľmi som sa ho chcela dotknúť. Teoreticky som o ňom vedela hádam až priveľa. Predpokladám, že o dosť viac ako množstvo samotných Londýnčanov. Prosto som si ho naštudovala s veľkým záujmom a pomerne husté info mi dala aj škola. „Socialistické“ vzdelávanie bolo naozaj dobré. Naučilo nás niekedy až nebezpečne veľa, čím nám  otváralo virtuálne cesty do sveta, a ľudí môjho typu podnecovalo k túžbe poznať viac. Časti Londýna, prímestia, pamiatky, parky, história, populácia…ovládala som všemožné dáta. Vo svojich knihách pre deti som sa precízne a do detailov hrala s každou krivkou Big Benu či Tower Bridgu.Robila som to s láskou. No a samozrejme double-decker s číslom 13 bol pre mňa top zábava.

O dosť neskôr, potom, keď bolo možné normálne vycestovať, v čase, kedy som si myslela, že ma už nič nerozhádže a ani z nejakého Londýna sa nezbláznim, to znova prišlo. Priznám sa, pocítila som dávku vzrušenia. Stojac na Tower Bridge, som sama seba nespoznávala. Naraz som sa dotýkala svojho kamaráta. Vedela som o ňom takmer všetko; curriculum vitae či pikošky. Ten most má dušu. A tiež srdce – možno železné ale má. A dostavili sa ďalšie a ďalšie momenty, kedy som sa musela zastaviť a precítiť práve tú, či onú chvíľu.Do Londýna príde týždenne okolo 5000 ľudí. Neskutočná migrácia. Snáď každý tretí človek na ulici ťahá za sebou kufrík. Londýnske bed and breakfast hotely nikdy nezívajú prázdnotou. Sú fakt neobyčajné a vždy niečím prekvapia. Hotel Tudor v  centre Londýna na Norfolk Square neďaleko Paddington station nespĺňal moje predstavy o ideálnom ubytovaní, ale práve takéto niečo som chcela zažiť. Do svojej izby som musela absolvovať 77 schodov. Bola to zábava. Schodište sa na každom poschodí zužovalo, izby sa stávali izbičkami a rozmnožovali sa s cieľom napchať do hotela čo najviac ľudí. Sú to doslova bunky na výrobu peňazí. Do Londýna som prišla súkromne s presvedčením, že týmto spôsobom ho spoznám oveľa lepšie ako keby som išla s hocijakým poznávacím zájazdom. Mala som relatívne veľa času. Prechádzam sa po Londýnskych roads, terraces, lanes, mews, ways, walks či avenues. Ale! Neponáhľať sa v centre Londýna a prechádzať sa po Oxford či Regent´s Street znamená jednoznačne prekážať. Tam sa ľudia neprechádzajú – priam utekajú a sú ich davy. A čo sa premávky týka, tak tú v týchto miestach Underground skutočne nezachraňuje.

No už za prvým rohom pri Marble Arch na Edgware Road je väčší pokoj. Ulica je plná Arabov, ktorí si v pohode fajčia vodné fajky a robia dojem, že ich vôbec nič nerozhádže. Sedia tam aj nádherné zošúverené babičky zabalené vo všemožných odevoch no jednoznačne a so zápalom bafkajúce ten pre nás cudzokrajný zdroj stimulácie. Busom som sa premiestňovala z „kúta do kúta“ a potom opäť peši. Pešie poznávacie túry Londýnom sú fajn. Vzduch v tomto city je dnes oveľa čistejší ako pred sto rokmi. Darmo by ste tu očakávali niekdajšiu typickú londýnsku hmlu zvanú Pea soap fog. Táto zmes smogu a zlého počasia sa už z londýnskych ulíc dávno vytratila. Typický Londýnčan má pod pazuchou noviny a v ruke dáždnik. Alebo naopak. Ten dáždnik je nutnosť. V Londýne prší okolo 170 dní v roku.

Honor Londýna je nesporný. Aj keď mňa osobne mýlia parky oplotené čiernymi kovovými plotmi s hrozivo vyzerajúcimi kopijovitými hrotmi. Biele stavby a kovy natreté na čierno – čierne zábradlia, čierne lampy a dokonca čierne lavičky na tichších miestach vo mne evokovali pocit, že som v krematóriu, či v dome smútku. Aspoň, že niektoré z tých „kópií“ okolo honosných sídiel, majú svoje hroty natreté zlatou. Toto však tiež nie je pravidlom. A potom samozrejme tehly, tehly, tehly a priveľa ostnatých drôtov rôznych prevedení. Osobitne i spolu pôsobia často veľmi pochmúrne.

Zo všetkých ulíc a ciest mi najviac učarovali mews. Úžasné rozprávkovo vyzerajúce slepé uličky, ktoré kedysi bývali domov koní. Dnes ešte niektoré takto fungujú – stále sú tu stajne, hlavne  mews v blízkosti parkov. Koníky stretnúť na uliciach Londýna nie je nič výnimočné. Prirodzene patria do jeho siluety. A tá silueta je taká rozmanitá, že ju je veľmi ťažko pomenovať resp. špecifikovať jej typické znaky. Patrí do nej aj veľký antagonizmus daný tomuto svetu všeobecne. Rozpor medzi leskom a biedou.

Prechádzajúc sa po Watermans na slepom ramene Temže v Brentforde som mala možnosť vidieť zarána ľudí, čo rozospatí vystupujú z lodí či člnov, kde žijú. Sú to ich domovy. Aj z malého rozbitého člna ráno pravidelne vychádza pán a zaisťuje si dvere podložením veľkou kovovou rúrou. Vraj tam takto býva už roky. Niekto by ho možno nazval bezdomovcom, ale zdá sa, že on vlastne ten svoj domov má. A navôkol? No neviem, čo dodať. Možno fotografie povedia za mňa. Mala som to „šťastie“, že som sa objavila na Watermans aj počas odlivu, kedy nahota dna prekvapila ešte viac. Pohľad na rozpadajúci sa vrak lode, ktorý sa vynorí z vody práve pri odlive bol smutný. Postupný rozklad niečoho, čo žilo a dýchalo, čo sa hýbalo, vrčalo, hučalo pripomínal pomalú smrť živého tvora v ťažkých bolestiach.

Ak by ste zablúdili na Kew Brigde, určite by vás nenechala ľahostajným zvedavosť vstúpiť do eco village vybudovanej tesne pri moste. Skupina ľudí, ktorí žijú v tomto teritóriu sa svojím spôsobom existencie takmer úplne vymykajú z rámca noriem života ako ho my „moderní“ ľudia poznáme či vnímame. Rozprávala som sa s niektorými a s istotou môžem skonštatovať, že sa tam cítia very, very happy. Tú radosť zo slobodya nezávislosti chápem. Entuziazmus, ľahkosť a spokojnosť, s akými disponujú, je priam závidenia hodná. No nepochopila som, ako dokážu títo prevažne mladí ľudia žiť a najmä spať v takýchto podmienkach. Bola som tam niekoľkokrát. Richard sa prejavil ako perfektný sprievodca i hostiteľ. Poskytol mi exkurziu po celej village. A nielen to. Uistil ma, že som u nich vždy vítaná a  mohla by som tam kedykoľvek prespať. A tiež by som tam mohla žiť, keby som chcela.  Také jednoduché! A ja v duchu krútim nosom! Tých ľudí som si obľúbila, to je fakt. Boli spontánni, milí a bezprostrední.  No napriek tomu som po  exkurzii mala nutkanie dať pred názov tohto územia slovo, ktoré by znamenalo niečo podobné ako pseudo.Londýnčania sú naozaj komfortní a bezprostrední. Najedia sa a nedealujú sa s tým, čo s odpadom. Jednoducho odhodia obaly či zbytky. V Londýnskych autobusoch, alebo vlakoch to je bežné. Pre mňa nepochopiteľné skoro tak, ako spanie v „obydliach“ eco village. A nejedná sa len o dopravné prostriedky. Mezonetové byty v radových zástavbách, v ktorých žije priemerný Angličan poskytujú úžasné dimenzie na pohodlné a pekné bývanie, ale videla som niečo pre mňa zarážajúce. Stretla som sa so špinou, chaosom a mala som pocit, že veci okolo mňa sú bez ladu a skladu. Prosto oni tak žijú. A usmievajú sa. Aj tá mladá žena, čo si priamo predo mnou na autobusovej zástavke na Hammersmith prezula presne tie isté plátenky, ibaže nové, a tie staré tam len tak nechala pohodené, sa pri odchode spokojne usmievala. Nákup v Primarku je jeden z najlacnejších, bolo vidieť, že sa z neho úprimne raduje. Asi bude niečo pravdy na slogane kľudný ako Angličan, lebo ich príjemné úsmevy eliminujú aspoň nachvíľu rozporuplné pocity z toho, čo človek vidí.Keďže som bola v Londýne v čase sviatkov jari, mala som možnosť zúčastniť sa Veľkonočnej omše vo Westminsterskej katedrále. Bola som zvedavá a následne prekvapená. Nechcem sa dotýkať cirkvi svätej ani jej obradov – rešpektujem aj obdivujem ľudí, ktorí tam chodia, skutočne preciťujú to dianie a dokážu sa odovzdať.  Ale nechápem, ako je to možné, že v takej svetoznámej katedrále sa nedá v druhej tretine lode rozumieť, o čom sa pri oltári hovorí. Jednoducho som nepočula, akokoľvek som natŕčala uši. Obzerám sa navôkol, ľudia sa tvária, akoby bolo všetko v poriadku. Sedia spokojne. Žeby si to sem  chodili fakt len odsedieť? Nestíham sa čudovať. Zase víťazí forma nad obsahom a to priamo na mieste, kde by to malo cítiť duchovnom. To, čo sa dialo pri oltári, mi pripadalo ako súkromná party. Ako dodatok uvádzam, že sluch mi slúži dobre. Bolo tu však aj niečo iné, čo ma pomýlilo. Každého čakala na stoličke sviečka spolu s programom obradu. V katedrále sa zhaslo a potom začal niekto niekde zažínať sviečky. Ľudia si  podávali svetlo navzájom. Mala som z toho veľmi príjemný pocit. Naozaj impozantné. Symbol zmŕtvychvstania. Blikajúce sviečky dokázali osvetliť celý chrám a umožnili  čítať sprievodcu obradu  spolu s textami rôznych vstupov. Asi v štvrtine obradu však práve tento program nariadil sviečky zhasnúť. Väčšina veriacich  poslúchla a v katedrále nastala opäť tma. Len pár sviečok, ktoré niekto nezhasol ju mierne osvetľovali. Centrálne osvetlenie nezažlo.  A tak som nielenže nepočula, ale nemohla som si ani v písomnom sprievodcovi obradu prečítať, čo sa deje.

Keď vyjdete z tohto božieho stánku, naďabíte na „postele“. Tam navôkol a na mnohých iných frekventovaných miestach si na chodníky líhajú ľudia. Prácne sa prikrývajú a obkladajú všeličím, aby si zabezpečili pokojný spánok. Zrejme sa práve na týchto miestach cítia bezpečne. Sú v centre pozornosti.

A propos, čas pokročil, takže myšlienkami sa vrátim k  ľuďom ležiacim na londýnskych uliciach, zaželám im dobrú noc, uverejním tento článok a vhupnem do svojej pohodlnej, teplej postele tu doma na krásnom Slovensku. Do Londýna sa opäť vrátim, či už písaným slovom, fotografiou alebo fyzicky, pretože stále je o čom…