javisko-hľadisko

Raz som ju pozvala na čaj. Raz na kávu a koláčik…ona hovorila a hovorila a ja som čumela!!! ZÁVIDELA som jej. A čo som vypočula: všeličo…aj toto: Som hviezda. Hurá. Taká som pyšná. Som si myslela, že hviezdy sú len na nebi. Vážne! A potom ešte tie v telke. Myslím tie celebrity. Áááále nie! Aj ja som. Včera o mne písali v novinách! Že  vraj bludná hviezda nášho mesta. Mi to všetko sestra prečítala … a vraj ma majú všetci, úúúúplne všetci radi. Tá pani z novín sa vypytovala a vypytovala. Bola teda celkom riadne zvedavá. Ale ja som jej povedala pravdu … úplne čistú, čistulinkú pravdu. Úplne! Tralala, tralala, teraz sa určite už vydám. Určite. Keď písali v novinách, že ma majú všetci radi, svadba je istá. Sa mi teda oplatilo chodiť do kostola a modliť sa. Modlím sa tam za všetky živé tvory, ale hlavne za zvieratká. Neviem prečo ľudia rozdeľujú zvieratká na jedlé a nejedlé…to je strašne divné. V kostole ma majú všetci radi, vždy na mňa čakajú. Moja sestra ničomu nerozumie. Ja neviem načo má ten mozoľ?! Stále jej musím všetko vysvetľovať. Nadáva mi, že furt sedím v kostole. Ale oplatilo sa! Nóó, dobre. Teraz, keď sa vydám, bude všetko inakšie. Biele šaty, dlhotánsky  závoj, voňavé koláčiky a tanec. Hm, vydám, vydám, ale za koho? Výber bude ťažký, keď ma majú všetci radi. Minule mi Jožo povedal, že ma má rád a že by sa aj so mnou oženil, ale že smrdím. Bolo mi to aj ľúto, lebo ja sa naozaj umývam. Vážne. Lenže môžem ja za to, že od rána pracujem. A všetci ma vyčkávajú, lebo ma majú všetci radi. Papier zbieram, ťažké tašky nosím. Aj ja predsa musím zarábať, lebo bude čo? Lebo bude svadba. A aj letáky roznášam. Niekedy kričím, aby si ma ľudia všimli a oni potom na mňa vyvaľujú oči. No, ale ja kričať musím, nech si tie letáky berú! Však za to ma platia. Sestra mi povedala, že nemám kričať, že mi odchádzajú hlasivky.  Dúfam, že keď odídu, ešte nejaké prídu, alebo nejaké dostanem. Ona, moja sestra, sa o mňa bojí. Stále mi hovorí, že si mám dávať na seba pozor. Ja sa ale nebojím, veď keby niečo, mám predsa kartičku poistenca!  Ibaže teraz  mám strach, či mi ešte tie letáky dajú. Nesplnila som si riadne povinnosť. Mrzí ma to, no ja za to nemôžem. Povedali mi vtedy, že keď ich rozdám, mám sa vrátiť pre ďalšie. Ale v parku boli deti. Som sa na ne zadívala. Tak veľmi som sa chcela k nim pridať, no som sa hanbila … aj za to sa hanbím, že som si nesplnila povinnosť. Deti sa hrali, kričali…naháňali! To bolo také krásne!!! Bolo mi veľmi ľúto, že sa s nimi nehrám. Potom prišiel jeden chlapček a ukazoval na hor stromu a kričal: „Aha vtáčik, aha vtáčik!“ Ušla som, lebo som nechcela, aby sme ho vyplašili. A potom som bežala na úrad. Aj som spadla, keď som bežala, a ublížila som si na koleno. Všetci hovoria, že je to lakeť, ale ja to volám koleno. Neviem prečo. Lenže na úrade aj tak už nikto nebol. Darmo som bežala. Teraz neviem, či mi dajú zase letáky. Musím ešte niečo zarobiť. Dúfam, že kvôli tomu tie noviny nezrušia. Myslím tie, kde o mne písali, že som hviezda. Zajtra tam pôjdem a všetko zistím! Papier som nazbierala, kúpim si sponky do vlasov aj múku kúpim a maslo a sestra upečie koláč, lebo bude svadba. Ja nechcem, aby sestra piekla zvieratká…ani náhodou. Na mojej svadbe nikto zvieratká jesť nebude. Je to príšerné a kruté jesť zvieratká.  A teraz ešte zájdem do kostolíka…pomodlím sa za tie detičky, čo sa hrali v parku a za detičky všetkých zvieracích mamičiek, aby ich už ľudia nikdy nezabíjali. Raz som to videla. Videla som, ako zabili maličké teliatko. Strašne plakalo. Ja som o tom nevedela…myslela som si, že to je inak. Nikto mi nepovedal. Ale teraz viem…odvtedy som nezobrala do úst nič, čo pochádza z tejto krutosti…a každý deň sa za zvieratká  modlím, aby ich ľudia nezabíjal a nejedli