Človek vymyslel zbraň vraj preto, aby sa mohol najesť a aby sa ubránil pred nepriateľom. Osobne sa s týmto nestotožňujem, ale o tom inokedy. Isté je, že zbrane sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Prešli „úžasným“ vývojom. Máme zbrane bodné, sečné, palné, granáty, míny, raketové, biologické, chemické, jadrové a ešte všelijaké od výmyslu sveta. Šikovnosť človeka je nezvratná – vie zabíjať na súši, vo vzduchu aj pod morom. Zabíja sa v mene lásky, nenávisti, v mene Boha ale hlavne zo zištných dôvodov. Z vidiny zisku sa dejú premyslené vraždy „v malom“ keď človek zabije (dá zabiť) človeka alebo vo veľkom…každá vojna je vraždenie s cieľom získať vplyv, moc a peniaze. Indoktrinácia chorých ideálov a hodnôt teda vraždí individuálne face to face, od chrbta a tiež hromadne.Zvykli sme si na absurdné výrazy ako svätá vojna, mierové jednotky a nepozastavíme sa ani nad prenešťastným slovným spojením, humanitárne bombardovanie, ktorého autorom je bývalý český prezident Václav Havel. Nástroje vraždy v malom či vo veľkom jednoznačne patria k tomuto svetu.
Mahátmá Gándhí svojho času povedal: „Oko za oko nás robí všetkých slepými.“ Slepý a pomýlený svet ľudí nepozná éru bez vojen. Vysnívaný všeobecný mier je utópiou. Vojna medzi ľuďmi so zbraňou v ruke si kraľuje na rôznych úrovniach. Prednedávnom, keď sa strieľalo v Devínskej Novej Vsi, som zaregistrovala synergicky viacero správ v zmysle nedokonalosti zbraní slovenských policajtov “…slovenskí policajti majú nemoderné zbrane, zbrane našich policajtov ďaleko zaostávajú za zbraňami polície vo vyspelých štátoch, zbrojný potenciál našej polície sa musí zmodernizovať nákupom zbraní novej generácie…“ atď. Krátka správa a v nej slovo zbraň xykrát časované a skloňované vo všetkých pádoch – každopádne zbrane treba zdokonaľovať. A tak sa nové generácie ľudí neustále „obohacujú“ novými generáciami zbraní. Zbraň ako chlieb, zbraň ako voda – potreba takmer každodenná. Áno, je to tu. Akýsi divný rád v medziach medzi násilím, strachu z násilia a potlačovaním násilia.
V kontexte ďalšej veľmi krutej vraždy na Slovensku zaznelo medziiným z médií aj to, že pán Valko vlastnil dve zbrane. Jednu nosil v aute a jednu v kufríku…mysľou mi prebehlo, všetko to, čo som tu dnes napísala. A dodávam. Je normálne, aby človek, akýkoľvek, nielen právnik, spojil svoj život takto so zbraňami? Je úplne jedno, či ich nosí na obranu alebo na útok. Isté je, že v oboch prípadoch to je znamenie niečoho chorého, niečoho prehnitého. Sme skutočne takí bezmocní a nedokážeme zjednať nápravu? Treba si raz a navždy zvyknúť na život so zbraňami? Niet inej cesty?
Žijeme na krásnej planéte Zem. Poskytuje nám úplne všetko, čo potrebujeme k spokojnému a šťastnému životu, je to bohatá mama, ktorá sa o nás chce a vie postarať. Ale my sme sa pasovali za pánov tvorstva a v nadutosti svojho pofidérneho ega strácame prehľad o skutočných hodnotách. Pritom zabúdame, že všetko na tomto svete je dočasné a aj „výhra“ prostredníctvom zla je pominuteľná ako človek sám. Kde sú všetci tí dobyvatelia? Kde sú všetci tí, čo sa pachtili za peniazmi a neváhali kvôli nim zabíjať? Sú zákony svetské ale aj zákony prírody. Svetský zákon porušíš, ale zákon prírody ťa nepustí. Prach si a na prach sa obrátiš aj so svojimi prachmi.
NA MARGO ešte dodávam: Po prečítaní tejto písačky mi môj kamarát povedal:
„Ak nevadí, poradil by som ti trošku…opisovať nedostatky je veľmi jednoduchá a nie príliš žiaduca tematika….skús opisovať jednoduché zázraky okolo nás…hľadať pekné, dobré a správne veci a riešenia….tie dodávajú energiu!“
Odpovedala som: “ Vieš, to je o pocitoch…rešpektujem ich a píšem to, čo mi ide do hlavy a z hlavy…a riešenia?..prichádzam k bolestnému zisteniu, že človek vo svojej prostoduchosti už nič nezmení zásadne alebo systémovo. Musíme si to tu jednoducho odžiť. Urobiť si ružovú bublinu svojho sveta, prižmúriť oči nad zlom a snažiť sa byť šťastní.“
A čo on na to?: „Ja ti naozaj nič nevyčítam…iba aj sám sebe diktujem snahu vidieť veci v lepšom svetle…lebo kydov ma každý dosť…pochvál už každý pomenej…mne sa páči tvoja iniciatíva, iba by som pozmenil smer…smerom ku spokojnosti…obojstrannej.“
Zase ja: „Ako som povedala – ak sa na veci nepozriem do hĺbky a umiestním sa v ružovej bubline svojho sveta, potom sa mi môže žiť akotak…ale keď sa pozriem na marazmus tohto sveta – premýšľam nad tým – často sa hanbím, že som človek. Myslím to vážne, človek je najhorší tvor na zemi.“
On: „Nehľadaj negatíva ale diamanty ľudskej duše….nechaj sa inšpirovať starými odborníkmi, mnou.“
Ja: „Negatíva nehľadám…civia na mňa zovšadiaľ. Samozrejme, viem aj o diamantoch v ľuďoch a rada ich objavujem.“
A POTOM: Iba niekoľko minúť po našom rozhovore uverejnili správu o vražde na žilinskom sídlisku, tu pár blokov od nás až bytostne blízko. Deti mi povedali, že tú obeť určite poznám. A krátky čas nato dobodal mladý muž svoju tehotnú priateľku v blízkej dedine. Mýlim sa, keď mám pocit, že kedysi sa hovorilo častejšie: „zabili sa pri autonehode, nešťastnou náhodou sa zabil na pracovisku…“ a dnes: “ zabili ho, bola zavraždená….?“ Čo dodať? Asi si musím zohnať zásobu bublifukov.