javisko-hľadisko

Bolestne som skonštatovala, že aj to niečo v nič zreje a vážne som oľutovala, že som otvorila Pandorinu skrinku. Vyletela z nej harpia. Všade zavládol chaos, zlo, faloš. Nikto nikomu nedôveroval. Každý každého podozrieval. Nenávideli sa a zožierala ich závisť. Z ich tvárí vymizol úsmev a aj slzy prestali tiecť. Slnko bolo uväznené v reťaziach a zúfalé z neslobody začalo chladiť. Ročné obdobia sa vytratili v momente, keď ich farby pohltili odtiene šedej. Bystriny sa zmenili na kaluže a moria na močariny, plné trasovísk. Len jeden prešľap a koniec.

Ešteže mám svoj piesoček, na ktorom sa dá hrať, utešovala som sa v duchu. Bola to však chabá útecha. Životný priestor sa mi zúfalo zmenšoval a mäkký piesok začal tvrdnúť, menil sa  na ostré skaly. Dostala som strach. Keby som tak dokázala manipulovať s časom! Všetko by bolo napokon inak; prví by boli poslední a poslední by boli prví. Utópia. Bolo však nutné niečo urobiť. Niečo, čo zvráti biedu a prázdnotu ducha. Dúfajúc, že na dne skrinky zostala povestná nádej, znova som do nej nazrela. Príšerne som sa vystrašila. Tá ničota, čo na mňa zízala, bola neoblomná. Tušila som, že ak neujdem, určite ma zožerie. Rýchlo som si pozbierala svoje hračky a rozhodla som sa vypadnúť. V duchu žobroním. Keby tu tak bola Ariadna so svojou niťou! Ale nebola. Bóže, zase som na všetko sama. Naliehavo som potrebovala pomoc. Zavzlykala som a dala som sa na útek s predsavzatím, že sa ani náhodou neobzriem. Nechcem predsa dopadnúť ako Lothova žena! Lenže ja, tvor nadovšetko zvedavý a nepolepšiteľný, som sa samozrejme obzrela. Skamenela som. V úžase civím na Damoklov meč visiaci na konskom vlase. Čo teraz?! Som nepolepšiteľná. Ani vekom som nedozrela. Stále budem robiť to, čo sa nepatrí. Ešte, že slovo má takú veľkú moc. Viem, že si poradím aj bez Ariadny. Musím. Vždy som si poradila. A na TO miesto sa ešte vrátim. Možno si budem musieť na čas nasadiť ružové okuliare…ale vrátim. Postavím si tam domček z piesku. V dome postavenom na ostrých skalách žiť nechcem. Možností je viac, vždy najmenej tri a trvácnosť je tiež len relatívny pojem. So go on…