javisko-hľadisko

Moje qyxz-té poďakovanie pri príležitosti Tvojich narodením…nestretla som v živote takú energiu, ktorá by sa podobala Tvojej…Ty si sem vstúpil, medzi nás…a chcel si nám veľa odovzdať…viac ako ktokoľvek iný…Ty si rozprával sebou, činmi, hudbou…Tvoj odkaz je čitateľný ľuďmi, čo cítia srdcom a dušou…ja želám tomuto svetu, Tebe a súčasne aj sebe, aby  bolo stále viac ľudí, ktorí dokážu vidieť, počuť, čítať, pochopiť srdcom, dušou, precítiť TO, čo si im ich chcel svojím nadrozmerným,  impozantným a jedinečným dielom povedať. I love you, Michael…for what, you are…My poem si only 4U…feeling like you…long for your happinies..but???!!!

Drahý Michael,

Rok sa s rokom opäť stretol. Je to naozaj len nedávno, čo som písala pri príležitosti Tvojich narodenín vyznania môjho vnútra smerom k Tebe. Neviem, kde dnes si. V podstate som dúfala, že Tvoja nadľudská inteligencia zvíťazila nad Tvojou krehkosťou a ukázal si tomuto svetu chrbát raz a navždy tým, že si ho jediný krát ale zato kolosálne oklamal kamuflážou svojej smrti. Som presvedčená, že bolo v Tvojej moci zahrať divadlo tohto kalibru ako výsmech spoločnosti, čo Ti nedala dýchať, čo Ťa prenasledovala, odsudzovala – odsúdila a čo nevidela ani očami ani srdcom. Snívala som o tom, že si v oáze pokoja na svojom ostrove so svojimi pravými deťmi a že sa s nadhľadom pozeráš na tento svet, ktorému si tak chcel pomôcť. Vzdal si sa, čo je pochopiteľné. Nie je v moci jedného i keď osobnostne nevídane silného človeka zmeniť tendenciu zániku dobra…zániku všetkého. Predstavovala som si, ako sa triumfálne vrátiš a usmeješ sa svojím odzbrojujúcim úsmevom, v ktorom bude však dobrá dávka opovrhnutia. Teraz sa zmierujem s tým, že možno nie si. Myslím teda telesnú schránku. Napokon to ani nevadí. Isté je, že ak nejaké nebo je, Ty tam medzi anjelmi kraľuješ. Isté je aj to, že ak sa z nejakej vzdialenosti pozemskej či nadzemskej pozeráš na túto plačúcu zem, nechápeš. Áno, veľmi si sa snažil. Aj peniaze, ktoré si zarobil mali veľkú moc. Prostredníctvom tohto šušťavého „zázraku“ si prispieval na dobro vecí tam, tam, tam, tam a ešte tam. A nekričal si to do sveta. Nepotreboval si to medializovať. Lebo to nebolo gesto…to bolo Tvoje krvácajúce srdce…to bol Tvoj žiaľ a potreba zaúradovať, zaplátať boľavé rany zeme. Obrovská je aj sila Tvojej hudby, Tvojich slov v nej a obrazov, ktoré si vytvoril. Vlastne je jedno, kde si. Z tohto sveta nemôžeš mať radosť. Písala som pred rokom, že nie som schopná počúvať Tvoje piesne. Stále je to pravda. Utekám z priestorov, kde Ťa hrajú. Iba v samote si Ťa občas pustím a plačem. Je to silnejšie ako ja a ani s tým nebojujem. Plačem pri piesňach plných života, lebo žialim za tou sršiacou energiou, ktorá z Teba vychádzala. A samozrejme plačem nad piesňami plnými smútku.   Počúvam Earth Song a v mojom vnútri sa dostavil pocit odpovedať v čase Tvojich narodenín na otázky dané Tebou v tejto piesni. Viem, chcel si prebudiť ľudstvo – mal si obrovskú moc. Svet Ťa videl, vnímal…cítil. Ale napriek tomu si Tvoj odkaz nevzal. Zmenilo sa niečo? Hm, zmenilo. Ale…no. Odpovede na Tvoje otázky budú také…také…bolestivé – pravdivé. Skaza nabrala rýchlejší spád akoby si hádam aj očakával. Človek sa obrátil proti prírode, roky sa klamal skvelými víťazstvami nad ňou, zabudol však na zákon rovnováhy;

What about sunrise?

Áno, naša hviezda, menom Slnko, stále vychádza. Jej teplo a svetlo sa nám odovzdáva vo forme prirodzenej každodennej potreby. Taký úžasný zákon točiacich sa telies vo vesmíre, ktoré si chcú a majú čo dať. No my, ľudia mysliaci, premýšľajúci, vymýšľajúci sme navymýšľali toľko skazonosných produktov, že sme narušili aj úžasnú vesmírnu symbiózu. My sme vlastne pokazili systém, ktorý nám zaisťoval len tak zadarmo životodarné svetlo a teplo. Dnes, keď prirodzená ozónová vrstva redne, deravie vďaka nám, sa už veci majú inak. Lúče, ktoré hladili, zaváňajú agresivitou. Bohužiaľ. Áno, život a smrť patria k sebe…smrť je súčasťou života a určite nie je to najhoršie, čo človeka v živote stretne…ale predčasná a pomalá smrť je neprirodzená a bolestivá. Privolávame ju svojou „múdrosťou“ a tzv. pokrokom, privolávame si ju macošským chovaním sa k prírode i k sebe. To, čo niekedy dávalo život, zmenil človek v smrtonosnú zbraň a netýka sa to zďaleka iba slnka…

What about rain?

Dážď bol vždy životodarný tak ako Slnko. Prichádzal tam, kde mal. Iba občas sa pomýlil. Dokonale naprogramovaný systém. Potom sme si s ťažkosťami zvykli na to, že prišlo niečo ako kyslý dážď. Ani sme si neuvedomovali, že kyslý dážď je xy krát horší ako akýkoľvek kyslý ksicht, že je to zlo, ktoré sme si samy masochisticky vytvorili. Tento masochizmus graduje. Prišiel čas, kedy dážď zabíja. Monzunové dažde, ktoré boli vždy očakávané a žiadané sa stali vrahom. Zabíjajú ľudí. Stovky mŕtvych, milióny opustených domovov, zničené rozsiahle oblasti spolu s úrodou. No a na iných miestach neprší a neprší. Ročné obdobia v miernom pásme sa pomaly ale isto vytrácajú. Príčinou je vraj globálne otepľovanie. Vidíš, nepomohli Tvoje snahy k záchrane ľadovca. Prší neprimerane a zákerne aj na iných miestach. Parky sme zmenili na betóny, chodníčky na asfaltové cesty a všetky tieto „pokrývky“ pôdy prekážajú prirodzenému kolobehu vody v prírode. Teraz to nezvláda ani pôda – obťažkaná zrážkami, obraná o svoju plochu vďaka betónom, stráca svoju konzistenciu a padá nám na hlavy. A samozrejme zabíja…sama pôda – sama zem, pôvodca života, dnes zabíja.

What about killing fields?

Miest, ktoré sú poznačené zabíjaním, je na našej zemi stále neúrekom. Ten vojak, čo zložil zbraň v Tvojom klipe, keď ho dieťa odzbrojilo kvetom, neexistuje. Vojnové ohniská dusia vysnívaný všeobecný mier, ktorý sa stal utópiou. Nebol čas, kedy by nebolo vojny. Ľudia si dokazujú moc prostredníctvom zdvihnutej zbrane a smrti. No priestorom hromadných vrážd nie sú to len bojové polia. To by bolo predsa málo. Stačí si napríklad spomenúť na nedávnu streľbu v Nórsku. Ľudia sa vedia zabíjať aj vo vzduchu…na vode…pod vodou. Násilie vyvoláva násilie – oko za oko nás všetkých oslepuje.

Did you ever stop to notice all the blood we´ve shed before?

Hm, presne!!! Prestali sme si to všímať. Oxymoróny typu svätá vojna, humanitárne bombardovanie, či po zuby ozbrojení muži ako mierové jednotky, nám média každodenne predostierajú a my to už považujeme za samozrejmosť. Dostalo sa nám to do krvi ako vírus, o ktorom ani nevieme, ale žijeme s ním. Ibaže ona sa prelieva a aj prelievať bude. Vojny patria k človeku. Berieme to ako samozrejmosť, občas zajajkáme, zaochkáme..ale povedz, čo nám iné zostáva, keď mocní tohto sveta hrajú špinavú hru a tí ostatní sú len figúrkami.

Did you ever stop to notice the crying Earth the weeping shores? What about seas?

Ťažko povedať, čo sa dnes vníma ako ekologická katastrofa. Ľudia nechcú vidieť bolesti zeme a škodlivosť zdanlivo neškodlivých aktivít. Nechcú ju počuť plakať. Ona však plače pre množstvo príčin. Systém veľkochovov a veľkoobchodov je chorý.  Zákerne a nenápadne nahlodáva stabilitu prírody, radikálne mieri proti jej riadnemu chodu…but we don´t notice it…we only notice… ak zlyhá systém ropného vrtu a zamoruje a ničí. To nás prebudí z letargie aspoň na chvíľu. Že naraz sa deje ekologická katastrofa obrovských rozmerov. Vtedy si to všimneme…we notice it…ale zase nevieme urobiť nič, ani nedokážeme. Ostáva len čakať. Nemáme silu to zmeniť. Hm. Musím konštatovať, že pobrežie plače…a spočítava naše hriechy a  všetko sa nám vracia…rovnováha nepustí. Bohužiaľ je to tak, veľryby tiež plačú a spolu s nimi celý podmorský svet. Systematicky je devastovaný zo všetkých strán. Dnes už nie je nikomu divné, keď sa objaví ryba nadopovaná z ľudských splaškov, ktoré obsahujú zbytky všemožných liekov. Aj toto je cesta k plačúcim moriam…aj tak sa dá, veď na neustále ropné havárie sme si už zvykli.

What have we done to the world. Look what we’ve done. What about all the peace, that you pledge your only son…

Drahý Michael, mal si moc, tak veľmi si sa snažil a nepomohlo to. Ostal si nepochopený. Dnes sa organizujú sympóziá na Tvoju počesť. Oni vnímajú Tvoje úžasné dielo aj  ostatné odkazy …ale…nezmenilo sa nič. V týchto dňoch sa pripomínajú tragédie Nagasaki a Hirošima, ktoré sú bolestivým výkričníkom špiny a úbohosti ľudstva. Boj, boj a stále a zase boj. Primitívny boj na život a na smrť v 21. storočí. Jedna vec je istá. Napriek absurdným tragédiám z atómových hríbov pribúdajú krajiny, ktoré majú zbrojný potenciál tohto typu a hrdia sa nim. Stále existuje v NATO tzv. Skupina pre jadrové plánovanie…skupina s veľkým S. Vraj ako inak, keď je stále viac a viac majiteľov tejto zákernej zbrane. A nielen tejto – zbraň – úžasný ľudský vynález má obrovské množstvo tvárí. Je veľa spôsobov, ako môže človek človeka zabiť. Celkom jednoducho.

What about flowering fields?

Áno,sú. Stále sú. Sú nádherné, roztopašné, pestrofarebné, premyslene vyčarované prírodou. Ich dokonalosť a sila však vstupuje do boja so zvláštnymi „vecami“, ktoré visia vo vzduchu ako produkt človeka a spätne prichádza ohromne smutné status quo, akoby vynútená pomsta, kedy je človek…dokonca aj taký, čo miluje prírodu alergický na jej produkty. No dostali sme sa do polohy, keď sa musíme báť aj kvetov. Alergie každou hodinou pribúdajú a pribúda aj ich rôznorodosť. A tak sa stalo vďaka nám, že flowering fields sú často pre chorého nežiadúce. Úplne absurdné – dieťa sa musí chrániť pred kvetom. Ďalšiu  katastrofa tohto sveta, ktorá sa už vníma ako samozrejmosť. A pritom je to také neprirodzené. Ale pre farmaceutický priemysel výhodné…ten potrebuje chronicky chorých ľudí…takže načo sa starať o životné prostredie!?

What about all the dreams?

Aspoň, že nádej a sny ostávajú. Beda tomu, kto prestal snívať. Sen a nádej sa prelínajú. V poslednej dobe sa viac spieva o nádeji ako o láske. Láska akoby sa vytrácala – je jej stále menej. Sny hladia, rozmaznávajú, oslobodzujú, sľubujú. Sny nás živia.

Did you ever stop to notice all the children dead from world? What about children dying? Can´t you hear them cry? What about babies?

Áno, ľudia sa rodia a ľudia umierajú. Veľmi často nepremyslene aj neprirodzene. Dospeláci deti robia…dospeláci deti tyranizujú i zabíjajú. Dospeláci bombardujú nemocnice. Dospeláci používajú deti na samovražedné útoky. Sme to my, páni tvorstva, tak si hovoríme. A aj my konštatujeme, že tam a tam bolo zabitých toľko a toľko ľudí a boli tam aj deti. Nariekajú. Hľadíme do ich veľkých smutných a zaslzených očí na televíznych obrazovkách, či v novinách a nič. Človeka nezastaví nič. Darmo si pred tank postavil dieťa s kvetinou. A potom ešte máme štatistiky, že koľko detí zomrelo napríklad od hladu. Jasne, svet je plný detí…aj hladných detí, chorých detí…ale tiež je aj plný miliardárov…je to nerovnováha. Tie miliardy sú nanič, ak sú niekde uložené, nemajú žiadnu hodnotu. Mohli by sa zhodnotiť, keby zabránili abnormálnemu rozmnožovaniu sa osvetou, antikoncepciou…a otvorením očí. A  ak sú už deti na svete, potom pomocou, otvorenou náručou…,upratať tento strašný chaos, túto krivdu, túto bolesť sveta.

What about death again? What about animals?

Sú ľudia, ktorí nevidia bôľ tohto sveta…nevidia plačúce veľryby, nevidia slonov, ktorým človek vyrval kly, nevidia splašené očká malej líštičky, na ktorú si človek vymyslel šialený hon, nevidia slzy jahňaťa, ktoré je práve podrezávané, aby prišlo na stôl vyberanej spoločnosti. Človek zabíja nielen človeka, ale aj zvieratá degradoval len a len na svoju potravu a na zdroj svojho prospechu. Vidí v nich hlavne zisk prostredníctvom všetkého, čo sa dá z týchto živých bytostí vyťažiť. Čo sa dá očakávať od človeka, ktorý odjakživa zatvára vtáka, čo ma krídla, do klietok a ešte ho dokáže darovať takto uväznené svojim deťom? Inteligentné prasiatka zatvárame do chlievov a len raz im ukážeme svetlo sveta v momente, keď ich zabijeme, aby sme ich následne na xy spôsobov spracované mohli zjesť. Ale to mäso nám nie je k duhu…ono sa to všetko vracia zahalené v chorobách a dáva priestor bielej mafii, aby zarábala na našej povrchnosti. Lieky, lieky a lieky. Pyrhovo víťazstvo liečby chorých tiel, kedy sa jedno v tele napraví a druhé, tretie, štvrté pokazí…lieky živia enormné množstvo ľudstva, takže choroby musia byť. Začarovaný bezútešný kolotoč. Chronické choroby, alergie, civilizačné choroby – sucho konštatujeme, že ich je stále viac, to znamená, že treba vyrábať viac liekov a budovať viac nemocníc. Chorý človek je samozrejmosť. A zvyšovanie veku človeka? Umelé predlžovanie neplnohodnotného života vďaka chémii. Prepojenie farmaceutického priemyslu a zdravotníctva je dnes markantné. Zázračné pilulky sú prosto na všetko… Zabudli sme na prírodu, zabudli sme na to, že čistá voda je zdroj života. Že to, čo pijeme, dýchame a jeme, to nás buduje. Zabudli sme jesť Božie dary a pritom ich je ešte stále na tejto zemi neskutočné bohatstvo. A naháňame sa za chabým hmotným bohatstvom. Aj preto sme chorí. Máme to úplne popletené. Človek radšej zomrie, akoby mal zmeniť svoje hlúpe zvyky.

What about forest trails?

Lesy na našej zemi rozprávajú príbehy života okolo seba. Sú svedkom dehonestácie prírody vo všetkých možných podobách. Sú svedkom nepremyslenej ťažby dreva, sú svedkom odstrelov svojich obyvateľov na objednávku. Sú odrazom a pečaťou chovania človeka. Bohatstvo lesa je nadrozmerné je duchovné, ale my z neho chceme ťažiť ako úplne zo všetkého.

What abou us?

Homo erectus sa mení. Už nechodíme takí vzpriamení….Tlačíme sa k zemi ťarchou samých seba. Stále sme to však my. Rôzni…zlí, dobrí, hlúpi, múdri, zlodeji, darcovia, vrahovia, záchrancovia životov, kurtizány, pasáci…Z homo erectus sa stáva homo coemens. Náš život už dávno nie je divadlo, ako to povedal Shakespeare, a my už dávno nie sme herci. Veď dnes je život obchod a človek predávajúci a kupujúci. Vytrvalo si kupujeme všetko…dokonca aj to, čo sa kedysi za peniaze nedalo. Neblahé status quo konzumu.

Napokon aj niečo pozitívne. Čisto čierna a čisto biela v tomto kontexte neexistujú. Hýbeme sa v spektre sivých a šedých. Tá najmenej sivá začína od bielej a tá najviac šedá končí tesne pred čiernou. Ak by som mala zhodnotiť tento svet v spektre sivých a šedých farieb, hodila by som ho do šedých v tretej štvrtine spektra, lebo sú svetlá, svetielka, je príroda, mocná čarodejnica, ktorá stále po nás upratuje, ktorá nám  neúnavne vracia úžasný farebný svet, po ktorom šliapeme. A sú tiež ľudia, silné individuality, snažiace sa o zmenu k lepšiemu. Nie je im vôbec ľahostajné, čo bude na tejto zemi zajtra. Sú ľudia, podobní Tebe, ktorí kričia po láske a žijú s láskou. A láska je tiež tu!!! Fenomén, čo ľudí rozmýšľajúcich a cítiacich drží nad hladinou…tak nech teda trvá…nech nielen trvá…nech aj rastie…nech jej moc premôže zlo na tejto Zemi…nech raz a navždy zvíťazí.

Drahý Michael, neodpovedala som ani zďaleka na všetky Tvoje otázky. Musela som sa zastaviť, lebo som mala obavy, že by  ma tie negativizmy zožrali. Ty si nebol len pýtajúci sa ale aj konajúci. Tvojej citlivej duši preveľmi záležalo na tom, aby sa ľudstvo spamätalo, aby zastavili útoky voči samým sebe a voči prírode. Vyzerá to tak jednoducho – zastaviť agresiu, agresivitu. Chcem veriť, že Tvoje snahy a Tvoje odkazy budú neustále rezonovať tu medzi triezvo zmýšľajúcimi ľuďmi a že všetok ten boj sa otočí, že raz nebudú ľudia bojovať proti sebe, ale za seba…za lásku, za čistotu ducha, za čistotu tejto Zeme. Status quo, kedy by bolo všetko ideálne neexistuje, ale je načase vybrať sa na cestu k tomuto ideálu, kráčať step by step k duševnej prosperite človeka, k zdraviu z prírody, k pokoju. Dúfam, Michael, že Tvoja večne nepokojná duša už našla miesto, kde sa má fajn. Veľká časť sveta, ktorého si sa nejakým spôsobom dotkol, nikdy na Teba nezabudne. Nemuseli Ťa dokonca ani počuť, nemuseli Ťa ani vidieť a predsa o Tebe vedia.

Ako som povedala – rok sa s rokom stretol akosi prirýchlo sťa šibnutím čarovného prútika a ja mám často pocit, že naša Zem sa krúti rýchlejšie. Pripadá mi to tak, že čas už nie je konštantná veličina. Možno sme ju už naozaj poplietli úplne. Možno by sa fyzici a astrológovia mali pustiť do nových prepočtov. Tento článok som  písala minulý rok  pri príležitosti Tvojich narodenín, chcela  som Ti vyjadriť úctu, úprimnú lásku a obdiv. Odvtedy sa nič podstatné nezmenilo a tak ho uverejňujem znova ako moju spomienku na Teba.

A ešte moje QYXZ-té POĎAKOVANIE…nestretla som v živote takú energiu, ktorá by sa podobala TVOJEJ…ty si sem vstúpil, medzi nás…a chcel si nám veľa odovzdať…viac ako ktokoľvek iný…Ty si rozprával SEBOU, ČINMI, HUDBOU…Tvoj odkaz je čitateľný ľuďmi, čo cítia srdcom a dušou…ja želám Tebe, našej Zemi  a súčasne aj sebe, aby na tomto svete bolo stále viac ľudí, ktorí dokážu vidieť, počuť, prečítať, pochopiť srdcom, dušou, ktorí precítia TO, čo si im ich chcel svojím nadrozmerným, pozoruhodným, impozantným a jedinečným dielom povedať. I LOVE YOU, MICHAEL…for what, you are…

hearing your song…seing your soul…crying…wishing people best future…thx much

http://www.metacafe.com/watch/sy-28995354001/michael_jackson_earth_song_official_music_video/