Sedím v tom istom dome a pozerám z toho istého okna. Oni prilietali a odlietali, prilietali a odlietali. Každým rokom ich bolo menej. Prešlo dvadsaťpäť rokov. Dnes tam, na drôte oproti, sedí jeden jediný. Ľudia menia svet. Napokon zmizne aj ten drôt. Príde čas, keď už nebudeme potrebovať vedenia, lebo všetko bude wireless. Drôty preštiknú kliešte a ich menovci sa nám zavŕtajú pod kožu. A v katastrofickom scenári chodu tejto zeme, ktorý píše pán tvorstva, sa možno raz bude kliešťová encefalitída taktiež šíriť vzduchom. V našom oklieštenom svete nebude totiž jediného vtáka, čo by obmedzil rapídne rozmnožovanie pôvodcu tejto choroby. Že prečo to tak vidím? Iba z jediného dôvodu; pretože vidím. Uff…