javisko-hľadisko

“Slávime“ dni duší, spomíname na  zosnulých, vyjadrujeme úctu k ľuďom, ktorí odišli a ktorí nám chýbajú. Zostali v našich srdciach. Život a smrť. Na jednej strane slnko a na druhej tma. Na jednej radosť na druhej žiaľ…ale niečo tu nehrá…keď je zábava tam, kde je smrť…ľudia často zabíjali zo zábavy…zabíjali sa navzájom, zabíjali a zabíjajú aj zvieratá…robiť však zo smrti a z vraždenia generálny súhlas…chváliť vrahov…a tešiť sa zo smrti prenasledovaných v súčasnom tzv. civilizovanom svete, to je skutočne absurdné. A zábava v médiách s tým spojená! Kde je cit, etika, zákony?  Začnem trošku zo širšia. Entertainment a infotainment má novú obdobu. Slovo necrotainment mi napadlo po prvý krát vtedy, keď sa predávali vstupenky na pohreb  Michaela Jacksona.   Až takto? povedala som si s bolesťou v srdci… show must go on!-.  A potom som si to začala viac všímať…iný typ necrotainment-u, absurdný ešte oveľa absurdnejší ako vstupenky na pohreb.  Zábava zo smrti, uznanie za zabitie, radosť z vraždy, pochlebovaná dokonca aj čelnými predstaviteľmi štátov.   Nemecká kancelárka neskrývala svoju radosť, keď zabili Usama bin Ladina http://www.bbc.co.uk/news/world-europe-13282575 Táto poprava bola sledovaná online…je  vskutku príšerné, kam sme sa my , ľudia, v civilizácii, o ktorej hovoríme vyspelá, dopracovali. Zdalo sa, že Hillary Clintonovej to vtedy, ako účastníčke priameho prenosu tohto vraždenia, nebolo úplne jedno. Ale bola tam. Patrilo sa jej byť zúčastnenej na tejto necroshow.

http://udalosti.noviny.sk/politika/05-05-2011/poprava-bin-ladina-nazivo-hillary-clintonova-bola-zdesena.html Média prinášajú konštatovanie…takmer suché. Bolo zabitých toľko a toľko ľudí…nejaká žena…Je to príšerné. http://www.spiegel.de/fotostrecke/fotostrecke-67563-6.html. A hon na tzv. zlých ľudí, takzvanými spravodlivými pokračuje. Pamätám si ho ešte ako dieťa. Veľmi sa mi páčil, nevnímala som vtedy, ako ho svet hodnotí, viem len, že raz to bolo tak, inokedy celkom inak… bol šarmantný v  jeho bielej uniforme i v nádherných arabských oblekoch…Muamar Kaddáfi…s kým všetkým si za svoj život podal ruku? Už by si to ani on nepamätal, ale isté je, že si ju podal  aj s tými, ktorých predĺžená potom poslúžila k jeho zabitiu.  Jasné je, že Muamar musel zomrieť asap…on si nezaslúžil byť postavený ani pred súd.  Koľko tvárí má pani Hillary Clinton?

http://www.pluska.sk/zahranicie/hilary-clinton-kaddafim-snad-ho-zabijeme.html Práve táto pani, predstaviteľka veľmoci, ktorá proklamuje demokraciu skríkla „wow“ po správe, že Muamar je mŕtvy. Hillary Clinton, žena patriaca medzi najkrajších ľudí sveta.  Čo sa vlastne skrýva za týmto krásnym obalom? Aký je obsah ženy, ktorá sa raduje zo smrti človeka?

http://tivi.cas.sk/video/1051928/prva-reakcia-clintonovej-po-oznameni-o-smrti-kaddafiho-69-wau.html Slovo  ľudské sa klasicky spája s ľuďmi… malo by znamenať niečo dobré, niečo citlivé, niečo hodné človeka – pána tvorstva. Ja bohužiaľ v posledných rokoch spájam toto slovo s ľudskými počinmi, ktoré sa absolútne vymykajú z noriem etiky, lebo ľudské je ešte stále aj v dnešnej dobe zabíjať, ľudské je vystavovať mŕtvych, ktorí boli kruto umučení.  Humanitárne bombardovanie z autorskej rétorickej dielne pána Havla je presná slovne vyjadrená karikatúra tejto doby. Humanita, humánnosť a bomby na ľudí.

V televíznych novinách  som videla zástup ľudí, ktorí si išli obzerať mŕtvolu Muamara,  hanebne „vystavenú“ v akejsi špinavej mrazničke…hlavou sa mi premietli obrazy z jeho života, ktoré nám média ponúkli… a pocítila som znova odpor a hnus. Často sa hanbím za to, že som človek…. Premýšľam o slobode a neslobode, diktatúre a opäť demokracii a uvažujem nad tým, do akej miery bol líbyjský ľud neslobodný, keď jeho príslušníci mohli študovať na celom svete a ešte im to štát aj preplatil. Rozmýšľam, čo to bola za diktatúra, ktorá dala ľuďom úplne zadarmo zdravotnú starostlivosť i elektrickú energiu, potraviny za pár centov…. no je toho oveľa  viac:

http://blisty.cz/art/60795.html,

http://www.disinfo.com/2011/10/16-things-libya-will-never-see-again/.

Paradoxne si však myslím, že to stádo (verím, že mi šľachetné zvieratká odpustia požitý výraz), ktoré umučilo k smrti Muamara, a ktoré ani zďaleka nereprezentuje líbyjský ľud,  potrebuje diktatúru, lebo inak nie je schopné ničoho a môže len tupo pozerať. Nech je už však pravda kdekoľvek, isté je, že morbídnosť s akou sa tento svet „vysporiadúva“ s Muamarom Kaddáfim je oplzlá. Nahliadla som  v súvislosti s tým všetkým na internet a nechávam tu pár ďalších odkazov.

http://modryglobus.wordpress.com/2011/03/29/problem-s-lybiou-zapad-zacitil-ropu/

http://hnonline.sk/svet/c1-51435740-vodca-libyjskych-rebelov-je-spojeny-s-americkou-cia

http://aktualne.centrum.cz/zahranici/afrika/clanek.phtml?id=719306

…a pýtam sa, o čom to všetko je? Čo sa vlastne skrýva za slovom demokracia a prečo si ju do úst berú práve takí, ktorí obmedzili a stále obmedzujú násilnou smrťou túto slobodu obrovskému množstvu ľudí. Aká je cesta za tou pomyselnou demokraciou, ktorá vyžaduje všeobecný súhlas k hromadnému zabíjaniu a vystavovaniu mŕtvol. Boj o politickú a ekonomickú moc zmieta celými dejinami ľudstva a slovo demokracia už stráca svoju silu… stáva sa len demagogickým krytím snáh o získanie stále väčšieho kapitálu… ale  to nie je všetko, tu ešte nastáva aj radosť a zábava zo smrti… wow, zabili ho!!! aj jeho deti… vnúčatká… aká radosť!!!

Pri tejto príležitosti mám otázku týkajúcu sa spravodlivosti a skrivodlivosti… boja za dobro a za takzvané dobro, rezonuje tu  niečo veľmi dôležité… deti, detičky, ktoré sa na tento svet nepýtajú… kto rieši ich? Keď už sú takí frajeri, tí mocipáni tohto sveta, takí naprávači  ľudských krívd,  keď si už osobujú právo na upratovanie tohto sveta, prečo neriešia napríklad toto:

http://tivi.cas.sk/video/1013253/hrozostrasne-zabery-takto-hladuju-deti-v-severnej-korei.html

alebo toto:

http://www.aktuality.sk/clanok/191274/osn-hlad-zabil-za-ti-mesiace-takmer-30-tisic-somalskych-deti/